Môj príbeh

Úvod

​

Moja cesta k fotografii, ako aj umeniu samotnému, začala už v útlom veku. Bola kľukatá a tŕnistá. Moje detstvo som napriek tomu prežil radostne. Čaro detského sveta, jeho jednoduchosť a krása spočívajúca v bezstarostnosti, v kombinácii s výhodami, ktoré sú s ním spojené, napomáhala k rozvoju môjho umeleckého ducha. Hlavne fakt, že dospelí neprotestujú a nepoužívajú svoje nezmyselné argumenty na ospravedlnenie svojej zbabelosti voči deťom a nehádžu im pod nohy polená, mi veľmi prospel.

​

V spomienkach sa vždy rád vraciam do tohto obdobia, pretože si s pribúdajúcim vekom stále viac a viac uvedomujem, že ovplyvnilo a dramaticky formovalo moju osobnosť umelca. Rôznorodosť aktivít, sloboda voľby i prirodzený vzdor voči rodičom vyplývajúci z túžby po objavovaní okolitého sveta ma zjavne 'poznačil' (smiech). Dôležitú úlohu pri tom zohralo prostredie dediny, ktoré je neodmysliteľne späté s prírodou. A množstvom aktivít, ktoré môžete realizovať. Hry v prírode, ktoré som organizoval, rozvíjali moju fantáziu. Futbal náš každodenný a bicykel alebo nekonečné prechádzky prírodou pre zmenu formovali moju telesnú schránku. Nesmiem zabudnúť na stanovanie v našej kvitnúcej záhrade plnej maminých krásnych kvetov, vôňu čerstvo rastúcej či pokosenej trávy. To všetko obklopené korunami mohutných stromov vrhajúcich príjemný tieň ochladzujúci zem.

​

Môjho ducha formovala jednak kresťanská viera a jednak prirodzená materinská láska mojej mamy so silnou intenciou k empatii a vštepovaniu základných ľudských hodnôt. Veľmi dôležitým pojivom medzi svetom minulým, súčasnosťou a svetom budúcim však bola moja stará mama, na ktorú si spomínam už len matne. Jej dobrosrdečnosť a láskavosť, vyplývajúca z ťažkých životných chvíľ, mi bola odovzdaná plnými dúškami. Vôňa čerstvo upečeného koláča či torty... Ahhh (hlboký povzdych pri predstave tej nádhernej vône)... To potvrdzuje fakt, že tie najkrajšie okamihy v našich životoch trvajú často len zlomky sekúnd, minút, hodín, či isté časové obdobie.

​

Cesta k umeniu

​

Ako dieťa som rád čítal odbornú literatúru pre deti a mládež. Knihy o astrológii, paleontológii, vede a technike, či študoval princípy fungovania technológií a ich význam pre spoločnosť. Obrovskou inšpiráciou mi v tomto období z umeleckého hľadiska bola hlavne grécka a egyptská mytológia. Ku nej sa neskôr pridal záujem o rímsku a mezopotámsku kultúru. 

 

Veľmi rád som kreslil a maľoval. Miloval som vôňu papiera, preciťoval jeho textúru dotykom končekov prstov. Citlivo som vnímal zvuky znejúce pri ťahu tužky a farbičiek, ako aj odlišné tóny pri ich zlomení. Tvary, krivky a línie pri ťahu štetca. Hlboko som si uvedomoval komplexicitu farieb spočívajúcu vo vlnových dĺžkach spektra elektromagnetického žiarenia, ktoré tvoria základ pre ľudské oko viditeľného svetla a tým aj teórie farieb. Tiene, odtiene a tonalitu. Tóny vyludzované hudobnými nástrojmi života ako sú hrnce, fľaše, drevené nástroje a pod.

​

Dospievanie

​

Obdobie dospievania bolo ťažké, hlboko poznačené vstupom do sveta dospelých. Sveta plného možností, ale zároveň aj bežných starostí, intríg, falše, nenávisti a klamstiev. Nezmyselných útokov proti komukoľvek, kto vyčnieval z davu a mal odlišné videnie a vnímanie sveta.

​

Môj príbeh za začal písať na ZŠ Jánošovka v rázovitej obci Čierny Balog, kde som ešte stále cítil dozvuky detstva a aj spojenie s našimi predkami i umením samotným. Skrz našich pedagógov. Náš ročník, ako jeden z posledných (ak už nie posledný), zachytil ešte generáciu starých, dovolím si tvrdiť vážených pánov učiteľov, ktorí učili nielen z povinnosti, či túžby po finančných istotách, ale aj s úctou, pokorou a vášňou k tomuto povolaniu. S obrovskou databázou teoretických znalostí doplnených o praktické životné skúsenosti.
S porozumením vyšších cieľov presahujúcich ich samotné bytie.

​

Temnota

​

Po skončení ZŠ som pokračoval v štúdiu techniky na už neexistujúcej SPŠ v Brezne, nakoľko pre človeka môjho sociálneho postavenia nebolo v tom čase vhodné ani možné uberať sa umeleckým smerom. Silný dôraz bol kladený na pragmatizmus, potláčanie povahových čŕt  jednotlivca, jeho talentu a podriadenie sa systému. Často mi to pripomína frázu: "Niet ďalej cesty..."

​

Toto obdobie sa ma významne dotklo. Ubližovalo mojej duši a odnímalo ju od toho, čo tvorilo a aj tvorí jej podstatu. Ako keď odtrhnete dieťa od jeho matky. Až sa to systému nakoniec podarilo... A ja som sa stal tým, čím sa podľa definície našej spoločnosti musí stať každý človek z nižšej triedy. Chladnou, temnou a necitlivou bytosťou. Dokonalým strojom, dokonalým otrokom.

​

Vo svojom vnútri som si však vždy nosil a ukrýval aspoň maličký ligotajúci sa kúsok môjho farebného sveta potiahnutý prachom svojich snov. V nádeji, že sa raz zmením, podobne ako húsenica, na krásneho motýľa a roztiahnem krídla. V ľudskej reči – budem kráčať cestou svojich snov, venovať sa tomu, čo ma vnútorne napĺňa a prinášať tak osoh nielen mne, ale nenúteným spôsobom aj celej spoločnosti. Poviem vám. Krásna to predstava.

​

Realita je často sklamaním - Časť Prvá

​

Napriek veľkým snom, víziám a plánom som nelogicky pokračoval v štúdiu na VŠ technického zamerania. Keď sa nad tým teraz zamyslím, bolo to logické, pretože financií nebolo nazvyš. Internát, kúpa PC a ďalšie, pre väčšinu spoločnosti bežné výdavky, boli pre mňa len utópiou. Dodnes si pamätám emóciu z kúpy svojho prvého laptopu. Tú eufóriu radosti. Bolo to v 3. ročníku bakalárskeho štúdia na vysokej, po tom, ako som po mesiaci prežitom na internáte pochopil, že to bez PC na odbore IT jednoducho nedám. Čo si o mne mysleli moji spolubývajúci, na to nechcem ani pomyslieť (smiech).

​

Čas plynul ako voda. Po rôznych úskaliach, ktoré toto štúdium sprevádzali, som vďaka pár výnimočným a nadaným ľuďom objavil čaro technického zamerania. Vlastne som si podvedome akýmsi zvláštnym spôsobom transformoval celú túto komplexnú oblasť technológií na umeleckú technickú oblasť. Všetky technológie, aj keď ma štúdium mnohých z nich absolútne nebavilo, som začal vnímať cez teóriu farieb ako nástroj na tvorbu diel. A to mi spestrilo ďalšie roky môjho nudného technického života. 

​

Realita je často sklamaním - Časť Druhá

​

Sklamanie začalo prichádzať na konci mojich štúdií, keď som si stále viac a viac začal uvedomovať, ako sa moja umelecká a životná cesta rozchádza. Nevedel som kto som, čo som, kam patrím a čo budem ďalej robiť. Navyše, štúdium ani zďaleka nesplnilo svoj účel a nenaplnilo podstatu, ktorú malo. To je také slovenské. A tak som robil to, čo mi logicky dávalo zmysel. Ako Angličania hovoria "Keep doing..." 

​

Turbulentným a extrémne náročným obdobím sa pre mňa stalo doktorandské štúdium. Nastal čas na zmenu myslenia. Pribudli povinnosti, ale i životné výzvy, na ktoré som nebol jednoducho pripravený. Napriek tomu som to nevzdal a bojoval ďalej. Smrť človeka, ktorého som si veľmi ctil a vážil, ma hlboko zasiahla a rezonovala vo mne počas najbližšieho 1,5 roka štúdia. Popri tom som však začal aplikovať do praxe znalosti, ktoré mi odovzdal. Stále viac a viac som si v absencii jeho prítomnosti uvedomoval, ako veľa mi pred svojím odchodom zanechal. Bol skutočne mojím osobným i odborným mentorom ale hlavne priateľom a človekom veľkého srdca. Česť jeho pamiatke!

​

Prvá skúsenosť so samostatným tvorivým písaním, multitasking, organizovanie svojho času boli len kvapkou v mori ďalších, na seba nadväzujúcich, činností, ktoré sa v prúde času udiali a ešte sa udejú. Po 25 rokoch svojho života som mal možnosť prvýkrát načrieť do hlbín svojej duše a objavovať svoj skrytý potenciál. Objavovať seba samého. Prestať sa nútiť obmedzovať. Rozkvitať.

​

Realita je často sklamaním - Časť Tretia

​

Rozkvet však netrval dlho. Entity, staršie ako čas, ktoré musia byť zahalené saténovým závojom slova, starostlivo pozorovali moje kroky. Videli moju obrovskú emancipáciu, empatiu a vnútorný zápal pre vec. Vnímali to ako veľkú hrozbu. Hrozbu, ktorú bolo potrebné odstrániť. Našťastie, nie fyzicky. A tak môžem ešte písať tieto slová...

​

Vyššie uvedené udalosti ma hlboko ranili. Poníženie a pretrvávajúca šikana, ktorá je našou spoločnosťou akceptovaná a tolerovaná ako bežná súčasť života, ma poznačili a zmenili. Transformácia občas bolí a daň za ňu je občas príliš krutá. Realita bola sklamaním...

​

Čas prísť a čas odísť...

​

Ako raz jeden nemenovaný vysokoškolský pedagóg múdro povedal: "Je čas prísť a čas odísť." A následne dodal: "Niektorí však stále nevedia, kedy majú odísť..." Uvedomil som si s odstupom času, že to bolo to najlepšie riešenie, pretože som cítil už dlhšiu dobu, že som na škole doslova skysol a vyhorel. A nemá mi toto prostredie viac čo ponúknuť. Vybral som sa preto strastiplnou a náročnou cestou. Rozhodol som sa kráčať cestou slobody. Cestou svojich snov nehľadiac na následky... Slovami Marka Twaina, amerického spisovateľa, satirika a humoristu: „Nikdy som nedopustil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu.“

​

Zmena mysle

​

Predchádzajúce udalosti, pokus o opätovné zaradenie sa do šedého priemeru, hľadanie si práce, podceňovanie sa ale hlavne snaha prežiť vyústili po mesiacoch nezamestnanosti k rozhodnutiu odísť zo Slovenska. Myšlienka, ktorá moju cestu viedla, bola veľmi (s)prostá. Hovoril som si: "Ak som taký odpad, za aký ma táto spoločnosť považuje a dáva mi to rázne najavo, potom pôjdem dobrovoľníčiť. A nech vesmír rozhodne, či si zasluhujem žiť alebo zomrieť..." Rozhodol. Stále žijem...

​

K dobrovoľníctvu ma viedli tri základné vodítka:

​

• túžba zdokonaliť sa v mojej prekvitajúcej vášni - fotografii,

• túžba po slobode a možnosti spoznať niečo nové (kultúra, zvyky, jazyk, čokoľvek...),

• prirodzená láska k deťom.

 

Hoci to bola cesta neľahká, po celú dobu prelínajúca sa strachom a poznačená obrovskou bolesťou, tou cestou som sa vydal s radosťou a novou nádejou. Popísať detaily by bolo snáď na ďalšiu knihu...

​

Jej výsledkom je zahájenie transformácie mojej osobnosti, ktorú v podstate trávim a prežívam dodnes.

​

Cesta do neznáma

​

Stotožňujúc sa so slovami známej skladby DJ-a Aviciiho "I can't tell where the journey will end, but I know where to start...", netuším, kam ma cesta povedie, no viem, že ňou ísť musím...

​

Výtvarné umenie

​

Alebo tiež ako ho familiárne slovensky nazývam "Fajnové umenie" je cesta, ktorou momentálne kráčam. Venujem sa fotografii a s ňou spojenými tvorivými aj netvor-I-vými činnosťami.